Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama

 

irena-zemanikova-s-rodicmi.jpg

 

irena-zemanikova---15-rocna..jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Irena Zemaníková 15 -ročná.

 

 

 

 

 

Irena Zemaníková rod,Goralková s rodičmi.

 

 

desktop67.jpg

 

  •  

​​​

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

f-1-cislo-1-irena-zemanikova-so-sestrami-jozefinou-a-margitou.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Irena Zemaníková so sestrami Jozefinou a Margitou.

 

 

Narodila som sa 7.2.1938 v Rakovej na Groni, kde sme bývali v malej komôrke v podnájme u p. Ľudovíta Goralky. Neskôr sme sa presťahovali dole do dediny, kde rodičia kúpili starú drevenicu. Bola som najstaršia, sestra Jozefína sa narodila za 11 rokov a ďalšia sestra Margita za 15 rokov.

Detstvo som prežívala v povojnovom období vo veľkej biede. Cez vojnu k nám pravidelne chodieval na obedy a večere nemecký dôstojník Max Hop. Keď prišiel bola som veľmi vystrašená. Vošiel do našej malej drevenice, hlavu mal až pod povalu a keď zasalutoval s vyleštenými čižmami, schovala som sa od strachu pod perinu. Mala som 7 rokov. Matke vždy nakázal napiecť placken/ polesník. Za čo nás odmeňoval konzervami. Boli v nich zelenina, mäso, sladkosti, čo bolo pre nás veľmi vzácne. Nemeckí vojaci boli veľmi disciplinovaní a upravení. Vojna sa končila a Nemci ustupovali a prichádzali ruské vojská.

Po vojne sa život začal normalizovať. Bola veľká bieda, preto matka odchádzala na dolniaky na tabak, ktorý vždy ukryla do vreca s kukuricou, lebo vo vlakoch chodili financi a robili kontrolu. Doma kúpili cigaretové prázdne dutničky, ktoré plnili tabakom a predávali. Týmto spôsobom sa nám podarilo prežiť najväčšiu biedu. Keď vojaci odišli zo škôl, začali sme chodiť do školy. Nosili sme si polena, aby nám bolo teplo. Zimy boli také tuhé, že až na dreveniciach klince praskali. Do školy sme chodili pešo 2 km. Keď sme došli boli sme takí premrznutí, že sme necítili prsty na rukách ani na nohách. Našou záchranou bola školníčka p. Dobroňová, na ktorú s láskou spomínam. Ona nám naše skrehnuté prsty vo svojich dlaniach zohrievala.

V škole sme mali učiteľa maďarského pôvodu. Volal sa p. Šomody. Bol to učiteľ veľmi prísny. Keď sme niečo nevedeli, dostali sme veľkú bitku palicou po prstoch a zadku. Jedného dňa mal zvláštne tušenie. Všetkých, čo sme sedeli v strednej rade, nás premiestnil aj s lavicami na pravú a ľavú stranu. Keď nám napísal vetu na tabuľu, sadol si za stôl. V tom sa ozval veľký rachot. Ťažká tabuľa spadla na miesto, kde bol strený rad, tak sme unikli nešťastiu. Potom vstal, zalamoval rukami a niečo maďarsky hovoril.

            Keď som vychádzala strednú školu, navrhli mi aby som sa išla učiť do Dubnice na strojnícku školu, hoci som mala veľkú túžbu maľovať. Pokračovať v tomto štúdiu, v tých časoch, bolo pre chudobné dievča nemožné. V tom čase sa narodila aj najmladšia sestra Margita. Nakoniec v roku 1954 som sa išla učiť do Vysokých Tatier ako predavačka. Učila som sa na Štrbe. Bývali sme na železničnom nádraží v podkroví, v škole na chate a na Orave v Zázrivej. Keď som prišla do Tatier, veľmi sa mi tam páčilo. Ráno sme vždy vonku cvičili, potom sme sa prezliekli a išli sa učiť. Učili ma učitelia. Na všetkých si nespomínam – p. Toth, Miglerini, Nedorostek,...Vždy sme sa 3 mesiace učili a 3 mesiace praxovali. To bola prvá učňovka po vojne. Nikdy v živote som sa už nemala tak dobre, ako na tejto škole. Krásne prostredie, dobrí učitelia, výborná strava, o ktorej sa mi predtým ani nesnívalo. Boli to 2 najkrajšie roky môjho života. Spomínam si na niektoré spolužiačky - Justína Ťapáková, Uličná, Žilinková, Papanková, Bučová,...

            Nakoľko som pekne kreslila a maľovala p. riaditeľ mi navrhol študovať aranžérstvo. Musela som odmietnuť, lebo som musela finančne vypomáhať doma. Nastúpila som do zmiešaných obchodov v Rakovej u p. Šimončiča / u Matysa a inde.
            V roku 1960 na svätého Jána som sa vydala. Mala som 6 detí a všetok čas som venovala rodine. Stavali sme si rodinný dom, na ktorý sme si ručne vyrábali kvádre, lebo sme mali veľmi malý finančný príjem, preto sme dom stavali veľmi dlho.
            Keď deti trocha odrástli, nastúpila som do závodu TESLA Staškov, kde som odpracovala roky až do dôchodku.
            Raz som išla s manželom na prechádzku pod lesík, kde sme mali lúku. Manžel tam objavil veľký kus dosky, nevieme kde sa tam vzala. V tom ma napadlo, že by som mohla niečo na ňu namaľovať. A tak v roku 1996 sa začalo moje umenie.

 

 

 

 

Následničkou v mojom umení je  vnučka Ivanka Janiková.

      

255969_229830030360964_123254124351889_1003999_5864187_o.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

Spoločná výstava s vnučkou Ivanou Janikovou v Starej Bystrici. Riaditelka KKS v Čadci ,Silvia Petreková.

Starosta v Starej Bystrici, Ján Podmanický.

 

 

Matka : Anna Goralková rod. Goralková

          Rodičia boli siroty, aj mama, aj otec. Matka Anna sa narodila v Rakovej u Mačiska 20.6.1913 ako najmladšia zo 4 detí. V tom čase ako sa narodila, jej otca Ondreja zabilo v Amerike. Takže ho nikdy nepoznala a matka Magdaléna zomrela po ťažkej chorobe po 5 rokoch od smrti manžela. Ostali 4 siroty vo veľkej chudobe. Nemali sa čím živiť. Najstaršia sestra Margita mala asi 13 rokov, brat sa volal Tomáš, sestra Veronika. Mali jednu kravu, ktorá bola veľmi vychudnutá a mala málo mlieka. Jedného dňa, keď už nemali čo vložiť do úst, išli na záhradu a natrhali ešte nezrelé jačmenné klasy, ktoré dali na pec večer a do rána ich vysušili. Ráno ich trochu ofúkali a zomleli na žarnách. Mletú múku dali do vody a uvarili. Boli takí hladní, že ju priam hltali, aj keď ešte v hrdle škriabala. Cez leto sa živili plánkami, hríbami, to čo dala príroda. Aj keď s veľkou biedou, ale prežili. Chodili bez topánok, nohy si obtáčali starými handrami. Do školy chodili len v zime. Keď sestra vyprala košele, museli  sedieť nahí za pecou, kým sa neusušili, iné nemali. Keď mala mama 13 rokov, zobrali ju do služby do Sliezka. Tam prežila mladosť. Súrodenci sa rozišli a každý si založil svoju rodinu.                Matka bola šikovná ako švadlena. Vedela pekne šiť, vyšívať, háčkovať. Žiadna práca jej nebola cudzia. Všetko si vedela urobiť sama. Kosila, kopala, zvážala, rúbala. Keď bolo treba, opravila aj strechu. Chodila pomáhať kosiť susedkám, ktoré nemali mužov. Za misku múky,...

Život ju naučil všetkému, čo vedela a pritom bola veselá a rada spievala.

 

Otec: Šimon Goralka

           Otec Šimon sa narodil 8.9.1912 v Rakovej na Groni. Mal brata Ondreja a sestru Margitu a nevlastnú sestru Štefániu.
          Jeho detstvo bolo tiež ťažké. Keď boli ešte malí, ich matka Anna ochorela na rakovinu a asi 30 ročná zomrela. Otec Ján ostal sám s 3 deťmi a žil ako sa dalo.
          Keď deti odrástli, otec Ján založil si novú rodinu a presťahoval sa na Kuchriská, kde sa mu narodila dcéra Štefánia. Bol vynikajúci rezbár. Vedel vyrezať stoly, stoličky, kredence, kolísky,..
            Môj otec Šimon žil so súrodencami na Groni. Keď sa oženil, býval s matkou v podnájme u susedov. Nakoľko v ich rodnom dome bývali sestra a brat. Neskôr sa presťahovali do dediny. Otec mal veľmi rád prírodu, ale nerád gazdoval na poli. Zato mal rád prácu, ktorú každý neovládal. Po vojne išiel do Třinca k podnikateľovi, kde opravoval bicykle. Keďže mal podlomené zdravie, musel sa vrátiť. Po čase sa naučil práci ako maliar – natierač. Popri tejto práci bol aj muzikant. Hral na čineli a na bubne. Na jar chodil ľuďom štiepiť stromy. Neskôr sa venoval fotografovaniu. Veľmi rád čítal. Zaujímal sa o všetko , čo sa dialo vo svete. Popritom doma opravoval a natieral bicykle. Zaujímal sa aj o techniku. Hoci sme mali málo peňazí, všetky svoje peniaze vložil napr. na práčku, motorku, televízor, ktorý sme mali v našom pľaci prví. Všetci susedia sa k nám chodili pozerať. Bol veľký humorista.

 
Reklama

Náhľad fotografií zo zložky Kniha 2017- Detstvo Naboso - Kalendár 2012

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Lubo - Ďakujem!

13. 1. 2016 18:33

Drahá pani Irenka, som Vám nesmierne vďačný za vaše spomienky!. Sú vzácne ako božie slovo, pretože ich písal človek, ktorý sa obetoval najbližším. Určite ste tak robili s láskou a radosťou.
Mali ste neľahký život. Ja som o dve desaťročia mladší, tá bieda sa ma už nedotkla a oznal som ju len z maminho rozprávania.
Krásne boli vaše riadky, že aj v skromnosti a odriekaní ste si našli detské radosti najmä so zvieratkami. Aj neskôr ako dospievajúcu vás potešilo aj školské jedlo, ktoré ste brali ako sviatočný dar! Kiežby ste svojou skromnosťou pootvorili oči mnohým z nás.

Myslím, že si zaslúžite obdiv nás všetkých! A želám Vám zdravia, aby ste svojimi obrázkami robili radosť blízkym aj nám neznámym!
Ľubo Šimna

Ľubo Šimna - Re: Ďakujem!

27. 4. 2016 16:31

Som veľmi rada,že môžem odovzdať moje spomienky, ďalším generáciám.A potešiť ľudí,mojimi obrázkami .
Veľmi pekne Vám Ďakujem ..
s pozdravom Zemaníková

daniela hlivjakova - zivotopis

15. 9. 2012 23:33

Krasne sa to citalo. Mame drevenicu na Kysuciach osada Jarabice. Velmi radi tam cela nasa rodina jazdime a hoci zijeme modernym sposobom zivota, casto nam starodavne veci pripominaju niekdajsie casy. Mali ste velmi tazky zivot, ale vazim si na vas lasku a nehu s akou opisujete svoje detstvo a rodicov. Sama mam umelecke sklony a snivam svoj maliarsky sen. Urcite sa budem chciet zblizit s Vasimi obrazkami. Prajem vela radosti v zivote.

Lenka Kajsova - Je mi z toho smutno.

25. 1. 2011 14:34

Moja draha Teta, taka sa na Teba pysna, vobec som nevedela aky si mala tazky zivot a uz vobec si neviem predsavit zivot mojej babky a deda. Aj ked som daleko stale myslim na Vas a moju rodnu dedinku Rakovu.
Vela lasky Lenka Kajsova.
Londyn 25/01/11