Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama

Narodila som sa 7.2.1938 v Rakovej na Groni, kde sme bývali v malej komôrke v podnájme u p. Ľudovíta Goralky. Neskôr sme sa presťahovali dole do dediny, kde rodičia kúpili starú drevenicu. Bola som najstaršia, sestra Jozefína sa narodila za 11 rokov a ďalšia sestra Margita za 15 rokov.

Detstvo som prežívala v povojnovom období vo veľkej biede. Cez vojnu k nám pravidelne chodieval na obedy a večere nemecký dôstojník Max Hop. Keď prišiel bola som veľmi vystrašená. Vošiel do našej malej drevenice, hlavu mal až pod povalu a keď zasalutoval s vyleštenými čižmami, schovala som sa od strachu pod perinu. Mala som 7 rokov. Matke vždy nakázal napiecť placken/ polesník. Za čo nás odmeňoval konzervami. Boli v nich zelenina, mäso, sladkosti, čo bolo pre nás veľmi vzácne. Nemeckí vojaci boli veľmi disciplinovaní a upravení. Vojna sa končila a Nemci ustupovali a prichádzali ruské vojská.

 Keď odišli aj Rusi po uliciach a priekopách bolo veľmi veľa munície. Keď som pásla kravu nazbierala som si náboje a našla som aj jedno železné vajce, na ktoré som bola veľmi zvedavá, čo je vo vnútri. Skúšala som ho aj otvoriť, ale nedalo sa to. Tak som doniesla otcovi, aby ho otvoril kladivom. Rodičia onemeli od úžasu, mama len zvolala: „Pre Boha živého!“. Vajce mi zobrali a viac so ho nevidela.

Po vojne sa život začal normalizovať. Bola veľká bieda, preto matka odchádzala na dolniaky na tabak, ktorý vždy ukryla do vreca s kukuricou, lebo vo vlakoch chodili financi a robili kontrolu. Doma kúpili cigaretové prázdne dutničky, ktoré plnili tabakom a predávali. Týmto spôsobom sa nám podarilo prežiť najväčšiu biedu. Keď vojaci odišli zo škôl, začali sme chodiť do školy. Nosili sme si polena, aby nám bolo teplo. Zimy boli také tuhé, že až na dreveniciach klince praskali. Do školy sme chodili pešo 2 km. Keď sme došli boli sme takí premrznutí, že sme necítili prsty na rukách ani na nohách. Našou záchranou bola školníčka p. Dobroňová, na ktorú s láskou spomínam. Ona nám naše skrehnuté prsty vo svojich dlaniach zohrievala.

V škole sme mali učiteľa maďarského pôvodu. Volal sa p. Šomody. Bol to učiteľ veľmi prísny. Keď sme niečo nevedeli, dostali sme veľkú bitku palicou po prstoch a zadku. Jedného dňa mal zvláštne tušenie. Všetkých, čo sme sedeli v strednej rade, nás premiestnil aj s lavicami na pravú a ľavú stranu. Keď nám napísal vetu na tabuľu, sadol si za stôl. V tom sa ozval veľký rachot. Ťažká tabuľa spadla na miesto, kde bol strený rad, tak sme unikli nešťastiu. Potom vstal, zalamoval rukami a niečo maďarsky hovoril.

            Keď som vychádzala strednú školu, navrhli mi aby som sa išla učiť do Dubnice na strojnícku školu, hoci som mala veľkú túžbu maľovať. Pokračovať v tomto štúdiu, v tých časoch, bolo pre chudobné dievča nemožné. V tom čase sa narodila aj najmladšia sestra Margita. Nakoniec v roku 1954 som sa išla učiť do Vysokých Tatier ako predavačka. Učila som sa na Štrbe. Bývali sme na železničnom nádraží v podkroví, v škole na chate a na Orave v Zázrivej. Keď som prišla do Tatier, veľmi sa mi tam páčilo. Ráno sme vždy vonku cvičili, potom sme sa prezliekli a išli sa učiť. Učili ma učitelia. Na všetkých si nespomínam – p. Toth, Miglerini, Nedorostek,...Vždy sme sa 3 mesiace učili a 3 mesiace praxovali. To bola prvá učňovka po vojne. Nikdy v živote som sa už nemala tak dobre, ako na tejto škole. Krásne prostredie, dobrí učitelia, výborná strava, o ktorej sa mi predtým ani nesnívalo. Boli to 2 najkrajšie roky môjho života. Spomínam si na niektoré spolužiačky - Justína Ťapáková, Uličná, Žilinková, Papanková, Bučová,...

            Nakoľko som pekne kreslila a maľovala p. riaditeľ mi navrhol študovať aranžérstvo. Musela som odmietnuť, lebo som musela finančne vypomáhať doma. Nastúpila som do zmiešaných obchodov v Rakovej u p. Šimončiča / u Matysa a inde.
            V roku 1960 na svätého Jána som sa vydala. Mala som 6 detí a všetok čas som venovala rodine. Stavali sme si rodinný dom, na ktorý sme si ručne vyrábali kvádre, lebo sme mali veľmi malý finančný príjem, preto sme dom stavali veľmi dlho.
            Keď deti trocha odrástli, nastúpila som do závodu TESLA Staškov, kde som odpracovala roky až do dôchodku.
            Raz som išla s manželom na prechádzku pod lesík, kde sme mali lúku. Manžel tam objavil veľký kus dosky, nevieme kde sa tam vzala. V tom ma napadlo, že by som mohla niečo na ňu namaľovať. A tak v roku 1996 sa začalo moje umenie. Konečne sa splnil môj celoživotný sen a tak maľujem do dnešného dňa. Hoci už len príležitostne, nakoľko mám zdravotné problémy s očami.

            Verím, že sa vám moje obrazy budú páčiť. Sú namaľované zo spomienok môjho detstva a mladosti.

            Prajem vám všetkým príjemný zážitok.

 
Reklama

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.