Vítame Vás na stránke- Kysuckej maliarky Ireny Zemaníkovej rod. Gorálkovej.
Irena Zemaníková rod.Goralková
Poďakovanie
Čo môže byť krajšie vážení, keď Vám vašu prácu niekto ocení.
Milé slova vyslovené sú na dušu pohladenie.
Krásne kvety blahopriania,krásna pieseň zaspievaná.
To je v žiti krásna chvíľa, čo mi srdce potešila.
Za to všetko všetkým Vám, veľkú vďaku posielam.
S úctou Zemaníková Irena
Dom u Michnáča v ktorom sme ostali bývať.
Môj otec Šimon Gorálka , pri oprave bicyklov.
V pozadí som s mojou mamou Annou Gorálkovou, oberáme lipove kvety.
Spomienka - moje detstvo.
Mala som asi 7 rokov bývali sme v starej chalupe ktorú kúpili rodičia.V tejto drevenici bola len jedna izbica.Pec bola kamenná, vymazaná hlinou a vybielená, vedľa izbice bola komora s malým okienkom a hlinenou podlahou. Keď bývala majiteľka zomrela, zanechala po sebe komoru plnú sušených bylín.Ich vôňa bola taká silná, až sa mi z nich hlava zakrútila.V chalupe bola aj chodba nazývaná šeň. Z tejto šeňi viedli schody na povalu, kde bolo všetko začmudené do čierna. Komín ústil pod strechou a keď sa kúrilo, dym sa kúdolil zo strechy, človek by si myslel že horí. A veru jedného dňa sa aj tak stalo, krokva čo bola blízko komína bola plná žeravých iskier. Keďže sme ešte nespali, počuli sme na povale podozrivé pukanie a to bolo naše šťastie. Rodičia stihli uhasiť ohnive hniezdo skôr ako sa rozšírilo.
Na schodoch vedúcich na poválu v noci sedávali sliepky. Ale keď mala kvočka malé kurčatá vysedela ich v izbici pod pecou. Za dverami v šeni sedela na hniezde hus a tam sa jej vykľuli malé húsatá. Vnútri boli v bezpečí pred nočnými lovcami.
Časom rodičia kúpili prasa, vykŕmili ho a predali. Peniaze použili na kúpu drevenice ,ktorá pôvodne stála u Kajanka nad pekárňou. Matka po smrti majiteľa tento dom odkúpila. Postupne sme ho rozoberali a brvna sme na voze ťahanom kravou ,prepravovali k nám domov. Tesári ich opätovne poskladali a my sme získali nové bývanie. Drevo bolo kvalitne, lebo po rokoch pobytu nad pekárňou bolo dobre vysušené.
Na obrázku
Irenka Zemaníková v detstve.
V rannom detstve
V rannom detstve som nadovšetko milovala zvieratka, možno aj preto že som spočiatku nemala súrodencov. Moje prvé zvieratko bola malinka myška, otec ju chytil do pasce v ktorej sa mohla pohybovať. Poprosila som ho aby mi myšku na niečo uviazal, dali sme jej na nôžku motúzik a ja som sa o ňu poctivo starala. Kŕmila som ju omrvinkami čo zostali na stole a chodila som s ňou do záhrady na prechádzku. Myška si ma obľúbila, lozila mi po ruke či po sukni a ja som sa z nej tešila. Až jedného dna prišiel susedov kocúr a myšku uchmatol aj s motúzikom. Môj žalostný krik privolal matku a ja som jej s plačom rozprávala čo sa stalo. Ale moju myšku už nikto nemohol zachrániť.
Krátko nato kúpili rodičia malú ovečku. To bolo radosti! Kam som sa pohla, všade chodila za mnou, bola to moja prvá kamarátka. Keď ma mama karhala za nejaký prehrešok, bežala som sa posťažovať ovečke. A ona ma vždy vypočula. Ale čas ubiehal, ovečka vyrástla a keď nastala jeseň jej osud sa mal naplniť. Nepomohlo prosenie ani plakanie, bola bieda a nebolo čo variť. Rodičia sľúbili že na jar budeme mať novu ovečku alebo barančeka a zasa som mala nadej, že získam zvieracieho kamaráta.
Medzičasom otec doniesol domov malú bielu fenku, s čiernymi fľakmi. A radosť bola späť. Pomenovali sme ju Pufinka a keď vyrástla, dočkali sme sa malých šteniatok. Od rána do večera som sa s nimi hrala.
Mama sa na mňa hnevala a hovorila že som psia mať, lebo len psíky opatrujem. Mala na to dôvod, moja sukňa a rukávy na kabátiku boli od psíkov potrhané na francorce. Jedného dňa ma otec poslal so psíkmi k známym a tak som ich porozdávala. Novým majiteľom som kládla na srdce aby sa o psíčkov pekne starali. K mojej nemalej radosti ma odmenili hruškami a jabĺčkami a tak som prisľúbila, že na budúci rok im zasa donesiem. Moje slová vyvolali vlnu pobavenia ale uistili ma že jeden psík im stačí.
Keď som začala pásavať kravu na Groni, bývalo tam krásne. Bol tam velikánsky úvoz plný pestrofarebných kvetov. Modrých, bielych, ružových a k ním sa zlietali nádherne motýle. Pri neďalekej kamennej studničke rástlo veľa voňavých bylín, lozili po nich lesklé, modré chrobáčiky a lienky. Na chodníčku sa vrteli malé, jašteričky zelené a salamandry škvrnité. Vzduchom sa šírili vône, rozliehal sa spev vtákov a ozývalo kukanie kukučky. Pri Kysuci v malej mláčke poskakovali drobné žabky, nemohla som im odolať. Vzala som do zástery štyri jašterice zelené aj čierne salamandry so žltými fliačikmi. Po príchode domov som na mamkine prekvapenie vysypala živý náklad v izbe. Pochvaly som sa nedočkala. Mama ma vyhrešila, uštedrila mi pár buchnatov a vykázala ma von aj s mojimi obojživelníkmi. Prikázala mi, odniesť ich tam, odkiaľ som ich vzala. Čo iné mi ostávalo než ju poslúchnuť.
Aby som si mamičku udobrila a trochu ju potešila, zašla som do úvozu a natrhala pre ňu plnú náruč kvetov. Moja snaha bola márna. Mama horekovala: „Prečo si tých kvetov toľko natrhala, kam ich teraz dáme? Veď ani taký veľký hrniec nemáme!“
Tá moja mamka, starosť so mnou mala. Chcela som jej urobiť radosť ale nie a nie nájsť ten správny spôsob.
Keď som videla ako chlapci v priekope zbierajú patróny čo zostali po vojakoch, tiež som po nich zatúžila. Boli také krásne, malé, veľké, lesklé. Nazbierala som ich do zástery aby som otcovi radosť urobila ale zasa som len zvadu dostala. No povedzte mi, čo som zle robila keď som sa tým rodičom zavďačiť nemohla?
